Médiá
Chov kôz si vyžaduje ľudí s osobitným citovým vzťahom
Uverejnené v mesačníku SLOVENSKÝ CHOV, 25.5.2015
Na stretnutí chovateľov kôz sa bravúrne zhostil úlohy hostiteľa. Okrem priestorov poskytol aj cenné rady a ukázal moderné a ekonomicky sebestačné stádo hnedých kôz alpínskych. Hosťom tohtomesačnej rubriky rozhovor je predseda ZAD Dvory nad Žitavou Ing. Stanislav Becík, PhD.
Prečo ste sa v rámci Gazdovského dvora pustili do chovu kôz?
My sme na túto problematiku hľadeli z dlhodobého hľadiska. Chceli sme etablovať chov a vytvoriť nové pracovné miesta pre ľudí, ktorí nemusia mať vysoké odborné znalosti a zručnosti, no na druhej strane by mali mať predpoklady pre to, aby sa u nich vytvorila istá citová väzba k tomuto druhu zvierat a práci s nimi.
Druhá vec, ktorá rozhodla o etablovaní chovu kôz na stredisku Branovo boli tamojšie vhodné pôdno-klimatické podmienky. Na druhej strane však treba povedať, že priemerná ročná teplota 10 ˚C a nadmorská výška 110 m n.m. toto miesto predurčujú skôr na pestovanie ovocia a zeleniny a menej na chov polygastrických druhov HZ.
Ak dovolíte, vrátim sa trocha viac do minulosti. Z detstva si pamätám, že v Branove bola prakticky v každom dome koza. Konzumácia kozieho mlieka a mäsa bola v tom čase bežnou záležitosťou. Neskôr sa platilo skôr, že kozu chovajú v každom druhom dome. V dedine bolo vtedy až 5 plemenných capov. Veľmi dobre si pamätám aj na to, ako som v detskom veku pásaval kozy spolu s dobytkom. V čase môjho detstva stále pretrvávala u ľudí citová väzba ku zvieratám, ktorá pochádzala z časov krátko predtým, keď bol prakticky každý na dedine profesionálnym poľnohospodárom.
Čo bolo priamy popudom preto, že ste si povedali, že vo vašom podniku budete chovať kozy na mlieko?
Inšpiráciu som našiel v jednom nemenovanom obchodnom reťazci. Na jeho pulte som totiž našiel odtučnené pasterizované kozie mlieko dovezené z jednej z krajín EÚ-15 za doslova nekresťansky vysokú cenu. V tejto krajine majú veľmi podobné pôdno-klimatické podmienky ako u nás a tiež podobný spôsob osídlenia vidieka.
Táto skúsenosť bola pre mňa výzvou niečo urobiť, aby sme mali na našom trhu aj slovenské kozie mlieko, ktoré by bolo za prijateľné ceny a poskytovalo by našim ľuďom prácu. Dôležité bolo to, že sme začali konať a neupadli sme do „lamentovacej“ letargie, tak ako je to u nás, bohužiaľ, veľmi často bežné. Aktuálne predávame kozie mlieko na našom Gazdovskom dvore za 1,50 €/l.
Pri tom všetkom sme chceli, aby naše stádo kôz bolo na určitej chovateľskej úrovni, aby ľudia, ktorých zamestnáme postupne z predaja výrobkov z kozieho mlieka a kozľaciny či plemenného materiálu dokázali vygenerovať aj zisk. A ten zisk by ich mal nielen živiť, ale aj zabezpečiť dostatok investícií na budovanie technologického zázemia farmy (dojáreň či budovanie welfare).
Spomínali ste aj predaj plemenných zvierat. Prečo ste sa rozhodli pre chov hnedej alpínskej kozy?
My sme mali od začiatku za cieľ dosiahnuť vysokú úroveň nášho stáda. Spočiatku sme koketovali s myšlienkou chovu bielej krátkosrstej kozy. Nakoniec sme sa však rozhodli pre chov hnedej kozy alpínskej. Tieto zvieratá ma zaujali svojou ušľachtilosťou a mierne menším telesným rámcom v porovnaní v bielou krátkosrstou kozou. Ich veľkou výhodou je ľahká kŕmiteľnosť. Veľmi dobre sa u nás osvedčili pri spísaní enkláv poľných ciest, čo má význam ako očista proti kalamitným burinám. Veľký pozor však treba dávať na durman, ktorý kozám veľmi chutí! Spásanie týchto enkláv kozami a tiež ovcami má výhodu aj v tom, že od ich „nástupu do práce“ nemusíme na týchto parcelách vykonávať chemické podmietky pred sejbou v jesenných termínoch. Ďalším dôležitým prínosom je fakt, že sa stádo kôz veľmi dobre znáša s biotopmi poľovnej zveri. Nepotvrdili sa obavy poľovníkov, že kozy spásaním drevín uberú zdroj potravy pre zver. Naopak, došlo k rozšíreniu jej počtu v branovskom poľovnom revíri (najmä srnčej a zajačej zveri).
Ako prebiehalo budovanie vášho chovu?
Plemenný materiál som vyberal a spočiatku aj dovážal ja osobne (raz som doviezol 35 mladých kozičiek a 2 dospelé kozy línie Othello). Prvé dve zvieratá sme síce doviezli zo Slovenska (2 plemenné kozičky línie Ještěd z okresu Martin), väčšina nakúpených zvierat však pochádzala z rozmnožovacích a šľachtiteľských chovov spomínaného plemena v Českej republike.
Ak dovolíte, vrátil by som sa ešte k pracovníkom v chove kôz. Ich hľadaniu sme venovali patričnú pozornosť, pretože, ako som už spomínal, v chove kôz je veľmi dôležitý doslova osobný vzťah k týmto zvieratám. Koza je veľmi zvláštny druh hospodárskeho zvieraťa a nielen preto, že dokáže zožrať a na produkty (mlieko a mäso) premeniť až 450 druhov rastlín, ale aj preto, že má svoje osobitosti z hľadiska zdravia. Ak sa na nej začnú prejavovať príznaky ochorenia, s vysokou mierou pravdepodobnosti aj uhynie. Aj preto majú naši veterinárni lekári pred nimi akýsi nepopísateľný strach a neradi prijímajú objednávky týkajúce sa starostlivosti o zdravie kôz.
Naopak, skutočnosť že prijíma také široké spektrum botanických druhov rastlín má pozitívny vplyv na „liečivú“ schopnosť mlieka. Tento fakt si veľmi dobre uvedomujú aj naši zákazníci. My napriek tomu, že priemerná produkcia našich kôz je veľmi dobrá nedokážeme 100 %-ne uspokojiť ich potreby. Aj preto sme sa ešte ani nedostali do štádia produkcie a predaja výrobkov z kozieho mlieka.
Na „koziarskom“ seminári ste prezentovali zámer rozšíriť vaše stádo. Aký je konečný počet dospelých plemenníc, ktoré by ste chceli chovať?
V súčasnosti chováme 32 dospelých plemenných kôz a ďalších 21 mladých plemenných kôz v šľachtiteľskom chove (štatút už máme 3 roky). Naším cieľom je dosiahnuť počet kôz dospelých plemenných niekde medzi 80 a 90. Tento počet by sme chceli dosiahnuť postupne tak, že by sme každé 2 roky zaradili do stáda 24-25 nových plemenných kôz. Každoročné zaraďovanie mladých zvierat do chovu sme vylúčili z prevádzkových príčin.
V akom veku pripúšťate po prvýkrát mladé kozy?
Hoci máme dobré skúsenosti s pripustením kozičky v prvom roku jej života, z praktických príčin sme zostali pri modeli ich prvého pripustenia vo veku 18 mesiacov. Pripúšťanie v prvom roku života je síce možné dosiahnuť (narodená vo februári, pripustená v novembri pri živej hmotnosti okolo 40 kg), jej okotenie v apríli nasledujúceho roka komplikuje chod celej farmy, keďže jej staršie „kolegyne“ sú už dávno okotené.
Kedy teda pripúšťate vo vašom stáde kozy?
V priemere je to od 1. septembra do 20., maximálne 30. septembra, takže by sa mali okotiť do konca februára. Mladé plemenné kozičky, o ktoré je eminentný záujem (zoznam sa píše dlho dopredu), predávame vo veku 8-9 týždňov (80 €/jedinca) a capkov predávame ako jatočné zvieratá v živom, resp. ako jatočne opravené polovičky. Capkovia predaný v živom majú jatočnú hmotnosť okolo 17-18 kg (cena 3 €/kg živej hmotnosti).
Inde dať kozy
Na sezónne vypásanie by boli vhodné skôr kozy mäsového úžitkového typu, ktoré sa nedoja, pretože by sme museli s našimi dojnými kozami premiestňovať aj dojáreň. Okrem toho je s premiestňovaním stáda na rozličné pastviny úzko spätá aj otázka ich „úživnosti“. Tak isto je potrebné brať do úvahy aj fakt, že ide o vysokoúžitkové jedince s laktačnou produkciou presahujúcou v niektorých prípadoch aj 1 000 l, takže si nemôžeme dovoliť nechať ich prejsť za krmivom denne aj 2-krát 5 km.
V súčasnosti chováme 6 línií plemenných kôz: Ještěd, Herman, Hermes, Pavli, Poldi a Javor. Pri plemenných capoch ide o zástupcov línií Poldi, Pavli a nedávno sme zakúpili plemenného capa línie Roklan, čím chceme skvalitniť bielkovinovú zložku mlieka. Nákupom rohatého capa tejto línie sme sa rozhodli riešiť aj problém obojpohlavnosti, ktorá vznikla potlačením génu rohatosti. Myslíme si, že pri vhodných etologických podmienkach (najmä veľkosti hospodárskeho dvora) rohatosť nespôsobuje problémy. Vlani sme mali pre snahu o chov bezrohých zvierat 6 obojpohlavných kozičiek, tento rok sa nám narodili, našťastie už len 3.
Záujem o plemenné kozičky je tak veľký, že nevieme naplniť požiadavky našich zákazníkov. Musím však dodať, že jednému odberateľovi predávame maximálne 4 kozičky. To súvisí s tým, že našim cieľom je rozšírenie kvalitného plemenného materiálu v drobnochove na čo najväčšie územie. Odberateľom v dostupnej vzdialenosti ponúkame aj služby pripúšťania našimi plemennými capmi. Chovatelia sa však musia o svoje kozy adekvátne starať (musí byť adekvátne odchovaná a v prvom rade zdravá). Túto službu ponúkame aj pre chovateľov bielych krátkosrstých kôz, pre ktoré máme vyčleneného osobitného plemenníka.
Veľkým problémom chovu kôz na Slovensku je čierna plemenitba. Ako by sa dal tento problém vyriešiť?
Netreba si zakrývať oči pred faktom, že čierna plemenitba je realitou. Pri odhadovanom počte kôz u nás okolo 30 000 je počet ročne predaných plemenných capov na nákupných trhoch (20-30) kvapkou v mori. Tu by mal štát skôr podať pomocnú ruku a pomôcť dostať veci do normálnych koľají. Veď kedysi sme mali v každej dedine plemenného capa, ktorého poskytol štát v rámci plemenárskeho programu. Takýto cap musel v chove pôsobiť aspoň 3 roky.
Je smutné, že na Slovensku máme 290 000 ha náletových plôch, pribúdajú nám dendrologicky nezaujímavé zloženia lesných porastov. Kozy by dokázali tieto problémy aspoň čiastočne vyriešiť. Nehovoriac o tom, že chov kôz generuje aj nové pracovné miesta. Na našom Gazdovskom dvore sme takto zamestnali 2 pracovníkov.
Nevyplýva problém čiernej plemenitby aj z toho, že sa ľudia nechcú (resp. boja) zapojiť do systému evidencie fariem a zvierat?
Ja by som sa na vec nepozeral takto. Na dedinách je všeobecne vypuklejší problém nezamestnanosti ako v mestách. Pritom voľakedy boli ľudia nielen zamestnaní, ale okrem toho mali doma aj „gazdovku“. Dnes sú na vidieku mnohé plochy neobrobené, chová sa veľmi málo zvierat. Pritom, obce, ktoré by mohli byť nápomocné ľuďom v riešení ich problémov, sú častokrát doslova zahľadené do seba (podobne ako náš parlament). Obce by mali byť viac zapojené do využívania potenciálu krajiny a tvorba nových pracovných miest. A možno aj do administrácie, súvisiacej s drobnochovom.
Na druhej strane treba povedať, že štát sa v tomto smere nijako nesnaží ľuďom uľahčiť život. Napríklad v susednom Maďarsku môže každý občan bez problémov za rok vykŕmiť 70 jatočných ošípaných a predať ich v malom. U nás to nie je možné. Postupujeme podľa hesla: Čo nie je dovolené, je zakázané!
Možno by sme sa mali viac sústrediť na kozy a nie na papierovačky. Ľudí by sme nemali zamestnávať zbytočným papierovaním, ktoré k ničom nevedie a ľudí len odrádza o práce. Robíme vedu z vecí, kde sa dá len ťažko zbohatnúť. Drobnochovatelia kôz skôr patria do kategórie ľudí, ktorí si môžu prostredníctvom tejto činnosti prilepšiť k svojmu skromnému príjmu (bohatí skôr kozy chovať nebudú).
S možným rozvojom chovu kôz v obciach súvisí aj ich spoločná pastva v rámci jednej obce.
Tu by som nechal iniciatívu na samotných obciach. Samozrejme, je možné vrátiť sa aj v tejto oblasti k tradíciám. Spájanie síl nemusí končiť pri spoločnom pasení. Môže vyústiť aj do spoločného ustajnenia… To je už skôr na iniciatíve samotných obcí. Musí sa však nájsť niekto, kto zorganizuje stretnutie (potenciálnych) chovateľom v rámci regiónu. Tak, ako sme to urobili my spolu so Zväzom chovateľov oviec a kôz na Slovensku v Dvoroch na Žitavou a v Branove. Viac iniciatívy by som v tomto smere očakával aj od rezortného ministerstva. Mimochodom, veľmi ma mrzí, že na naše „koziarske“ stretnutie neprišiel nikto z inštitúcie, ktorá zastrešuje dianie v agro-potravinárskom rezorte. Na tomto fóre mohli prezentovať ciele v sektore živočíšnej výroby s dôrazom na chov kôz ako jednej z možností lepšieho využitia prírodného potenciálu a tiež mohli chovateľov informovať o možnostiach, ktoré im ponúkajú domáce a európske podporné mechanizmy.
Za rozhovor poďakoval Ing. Marián Dukes,
šéfredaktor časopisu Slovenský chov